SPOMIENKA NA VŠETKÝCH VERNÝCH ZOSNULÝCH

„Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi.“ (2Kor 5,1)

O téme smrti nie je ľahké hovoriť. V mnohých z nás, a to aj v ľuďoch veriacich, prebúdza zatlačené úzkosti i traumatické spomienky. Touto témou sme vyklonení do neznámeho priestoru, z ktorého dostávame závrat.

Smrť je pritom v našom živote nevytesniteľne prítomná – predovšetkým skrze smrť tých, ktorí sú nám blízki. A tiež skrze poznanie vlastnej pominuteľnosti – to, že človek vie o svojej konečnosti, je jedným z rysov, ktorými sa odlišuje od všetkých ostatných tvorov.

Uhýbanie pred smrťou je ľudské. Veď keby človek neustále myslel na blížiacu sa smrť, asi sotva by mohol žiť na zemi, pracovať a radovať sa z bežných maličkostí. Alebo to platí opačne? Nevnímame, že ľudia, ktorí sa už niekedy ocitli takpovediac „v predsieni smrti“, nezriedka dokážu žiť svoj život – o jeho krehkosti sa mohli presvedčiť – spravidla plnšie, vnímavejšie a s väčšou vďačnosťou?

Mnohé kultúry a duchovné cesty chápali celý život človeka ako dozrievanie k smrti a smrť ako cieľ či „prechod“. Nie ako desivý koniec a pád do prázdna. My sme, naopak, súčasťou kultúry, ktorá sa smrti desí a vyhýba sa jej - tak, ako sa vyhýba viacerým veľkým témam.

Keď je človek prítomný pri pôrode alebo pri smrti, spravidla ním taký zážitok „zatrasie“ a posunie ho o kus ďalej. Dotyk hranice života býva dotykom posvätného, človek takúto skúsenosť musí vnútorne spracovať. My však dnes už podobné zážitky odsúvame od seba. Preto toľkí ľudia umierajú vzdialení od svojich blízkych, i keď títo v tomto rozhodujúcom okamihu svojej životnej cesty často tak túžia po ich blízkosti!

Sú spoločnosti, ktoré tému smrti prikrývajú a „cenzurujú“, aby sa ľudia s ňou, nakoľko je to možné, nestretali. Za komunistického režimu existovala dokonca vyhláška, že pohrebné vozy majú jazdiť iba v noci. Zrejme aby pracujúci neboli znepokojovaní nenáležitými témami, ktoré by ich mohli odvádzať od budovateľského optimizmu.

Dnes sa niekedy zdá, akoby sme upadli do opačného extrému. Sme smrťou fascinovaní. Keď si v istých hodinách pustíme televíziu, zvlášť programy na komerčných kanáloch ponúkajú programy, kde sa striedajú témy sexu a témy zabíjania a smrti. Kresťanov väčšinou poburuje zobrazovanie sexuality. Ale možno by sme sa mali zamyslieť aj nad tým, ako sa v televíznej kultúre zaobchádza s témou smrti. Smrť, hlavne tá rafinovaná a krutá, je dobre predávaný artikel. Krv tečie ako voda a jej úlohou je poskytnúť chvíľku vzrušenia.

Čo znamená táto „inflácia“ a banalizácia smrti? Takto predsa človek zachádza s témami, ktoré ho desia! Chce svoj des otupiť, privoláva si tieto obrazy stále znova a znova, nutkavo – tak ako sa zločinec neustále vracia na miesto činu, aby ho vymazal z pamäte. Toto zneuctenie a zosmiešnenie smrti, pokus ukázať, že smrť je vlastne len taký žart, prchavý zážitok – je v skutočnosti len inou formou úniku pred témou smrti.

Kto však má odvahu pozrieť sa smrti do očí?

Aj veda, ak je poctivá, musí priznať svoju nekompetentnosť ohľadom otázok „života po živote“. Domnievam sa, že dnes populárne pokusy predkladať rôzne psychologické skúmania stavov týkajúcich sa klinickej smrti ako vedecké dôkazy nesmrteľnosti nie sú úplne legitímne. Veda nás môže sprevádzať až k bráne smrti, nie však za ňu.

V dnešnej dobe je i na Západe, a dokonca u mnohých ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov, vo veľkej obľube myšlienka reinkarnácie. Cirkev hovorí teórii reinkarnácie NIE. To, čomu Cirkev hovorí plným právom rozhodné NIE, je predovšetkým zvulgarizovaná podoba tohto orientálneho motívu. A práve táto zvulgarizovaná podoba je dnes okolo nás tak populárna.

Mnoho ľudí vám povie, že sa hlási k východným náboženstvám a že veria v reinkarnáciu. A keď sa s nimi chvíľku rozprávate, zistíte, že chápu východné náboženstvá ako akúsi „turistickú kanceláriu“, ponúkajúcu možnosť opakovaného posmrtného návratu do tohto sveta – na rôznych miestach a v rozličných podobách.

Asi by boli prekvapení, keby zistili, že východné náboženstvá, ku ktorým sa oni hlásia, nechápu reinkarnáciu ako verziu „kresťanského neba“, ale skôr ako verziu pekla. Pre Východ je reinkarnácia trest a cieľom ľudského života je uniknúť z kolobehu inkarnácií.

Rozšírená viera v reinkarnáciu u kresťanov často vychádza z nasledujúcich dôvodov. Ľudia si radi získavajú alibi pre svoje zlé správanie a radi sa spoliehajú na možnosť odložiť radikálnu zmenu života k lepšiemu „do budúceho života“ v nekonečnom slede reparátov. Aj na kurzoch „reinkarnačnej terapie“ vám dnes poskytnú dostatočné vysvetlenie, že teraz si „odžívate“ niečo, čo si so sebou nesiete „z minulých životov“.

Podobné predstavy sú skutočne nezlučiteľné s kresťanskou vierou. Duša človeka nie je „sťahovavý vták“. A telo nie je „zameniteľnou batožinou“.

Doteraz sme hovorili o zvulgarizovanej forme myšlienky reinkarnácie. Nemali by sme však „jedným vrhom“ odsúdiť pohľad na svet, zakotvený v mnohotisícročných tradíciách vzdialených civilizácií, zvlášť pokiaľ nie sme si celkom istí, že im plne a dobre rozumieme. Možno, že Východ chce v myšlienke reinkarnácie len symbolicky vyjadriť niečo, čo nám nemusí byť až tak cudzie.

Že niečo v nás naozaj pokračuje z mnohých minulých generácií a niečo z nás „ide ďalej“, za hranice nášho života a individuálneho osudu. Platí to aj na rovine genetickej výbavy. Každý z nás čerpá v telesnej i duchovnej oblasti z pokladu generácií, ktoré tu boli už pred nami. A veríme, že aspoň čosi z nás, z našich myšlienok a snáh, bude trvať aj naďalej, že aspoň niečo z toho, čím sme boli a čím sme žili, bude pokračovať – či už v slede genetického reťazca alebo cez našich priateľov a žiakov. Môže sa stať, že niečo, čo v našom živote ostáva nedopovedané, niekto ďalší, kto nás nikdy nevidel, zdvihne a ponesie ďalej.

A táto tajomná solidarita ľudských osudov je niečo, čo vôbec nie je kresťanskému mysleniu cudzie. Preto buďme opatrní. Nenechajme sa strhnúť módnymi zvulgarizovanými artefaktmi k ľahkovernosti, ale v kontakte s dávnymi tradíciami východných civilizácií sa usilujme o porozumenie a čestný dialóg.